Herstória

Narodila sa do aristokratickej politicky dôležitej rodiny. Premiérom boj jej otec a neskôr už po jej smrti aj syn. Sama sa stala prvou premiérkou (11988) v krajine, v ktorej prevláda Islam. Počas svojich dvoch vlád v Pakistane usilovala o zrovnoprávnenie žien, modernizáciu a sekularizmus. Zároveň dohliadala na ekonomickú privatizáciu po konci socialistického obdobia. Počas svojho života bola pre politické boje o moc väznená vo väzení, v domácom väzení aj vyhostená do cudziny. A nakoniec aj zavraždená. K jej vražde sa prihlásila Al Káida.

Bola nepochybne jedna z najväčších lesbických aktivistiek a feministiek. Písala básne a eseje, vždy pripravená priniesť niečo nové a skritizovať exkluzívne praktiky. Ako černoška písala o potrebe súdržnosti a o rasizme. Ako lesba písala o láske a o homofóbii. Ako žena písala o strachu, o hneve a o potrebe zdieľať naše skúsenosti. Ako bojovníčka písala o rakovine a o rôznych formách útlaku v spoločnosti. A ako matka písala o svojich deťoch, o ich výchove a o tom, čo by si pre ne priala. A taktiež písala o tom, že nevieme s mocou pracovať, a tak ju muži zneužívajú a ženy potláčajú. Bola proste lesba s názorom.

Bola frustrovaná asistentka, ktorej vadilo, že po každej chybičke musí na stroji prepísať celú stránku. A tak sa rozhodla nájsť efektívnejší a šetrnejší spôsob - korekčný lak. Po úspešnom predaji o niekoľko rokov neskôr založila dve nadácie. Jedna sa sústreďovala na podporu žien v oblasti umenia a druhá na podporu podnikateliek.

Bola asistentka editora v nacistických novinách a nádejná poetka. V danej práci ale používala nepravé meno. V skutočnosti bola židovkou pôsobiacou v hnutí proti režimu. Počas svojej práce uprostred vojny sa zoznámila s Elisabeth „Aimée“ Wust, ktorá bola vydatá za nemeckého vojaka. Zamilovali sa do seba a začali spolu žiť. Pre túto lásku k Aimée sa odvážne rozhodla zotrvať v Berlíne, keď po nej pátralo gestapo a mala príležitosť opustiť nacistické nemecko. Nakoniec ju našli a dali odviesť do koncentračného tábora, v ktorom zomrela.

Bola členkou študentskej skupiny Biela ruža, ktorá písala, tlačila a distribuovala anti-nacistické brožúry so snahou vzbudiť svedomie u nemeckého národa. V dôsledku toho bola aj so svojim bratom Hansom, ktorý bol tiež členom, v roku 1943 odsúdená na popravu gilotínou. Po ich smrti bolo posledné 6. číslo premenované na Manifesto Mníchovskych študenstiev a rozdali sa milióny kópii aj v zahraničí.

Pobúrená svojim prizeraním sa ako naberajú židovské deti a oslovená správaním dvoch žien, ktoré zaútočili na nemeckých vojakov (a ktoré následne taktiež naložili do auta) sa rozhodla sama zachraňovať deti pred odvozom do koncentračných táborov. Registrovala ich ako vlastné alebo im našla nežidovské rodiny. Ďalším zabezpečovala stravu a prídelové lístky, alebo im tiež zabezpečila zdravotnú starostlivosť. V jednom prípade neváhala zastreliť holandského policajta, aby neodhalil tri deti s otcom, ktoré sa schovávali vo vedľajšej miestnosti.

Úspešná astronómka, ktorá objavila niekoľko komét. Popri funkcii riaditeľky astronomického ústavu SAV sa stihla venovať aj štúdia Slnka a slnečnej činnosti. Publikovala desiatky odborných prác a cez 100 vedecko-popularizačných. Taktiež bola členkou Medzinárodnej astronomickej únie (IAU). Na jej počesť je pomenovaná planétka - (3636) Pajdušáková.

Bola autorka rozprávok pre deti, politická aktivistka a poetka. Okrem témam jej blízkym ako je judaizmus, feminizmus, či gynofílne túžby, venovala sa tiež dokumentárnej poézii. Známym dielom je najmä "Kniha mŕtvych", v ktorej zaznamenáva industriálnu tragédiu, pri ktorej zomreli stovky baníkov.

Bola chemička a profesorka chémie, ktorá vyvinula najúčinnejšiu liečbu na lepru na ďalších 20 rokov - Ballovu metódu a pritom sa sama nedožila 25. veku života. Jej liečba spočívala vo vytvorení injekčnej formy z oleja chaulmoogra, ktorý sa používal v liečbe malomocenstva v dostupných lokalitách už stovky rokov.

Vynálezkyňa, poetka, vydavateľka a znásilníčka. Vďaka nej boli korzety nahradené podprsenkami, ktoré sú "tak efektívne, že ich môžu nosiť aj osoby venujúce sa tak násilnej aktivite ako je tenis". So svojim druhým manželom Harrym Crosbym založila vydavateľstvo "Black Sun Press", ktoré bolo kolískou pre viaceré veľké spisovateľstvá. Po 2. sv. vojne taktiež založila organizácie "Ženy proti vojne" a "Občianstvá sveta", ktoré vyzdvihovali mier a svetoobčianstvo. Zároveň treba uviesť, že spoločne s Harrym znásilnili len 13-ročné dievča. To nebola jediná detská obeť minimálne jej manžela.

Bola poetka, diplomatka a učiteľka. Za svoje literárne diela získala v roku 1945 Nobelovu cenu. Vo svojich prácach kritizovala limitované vzdelávanie žien, zlé zaobchádzanie s pôvodnými obyvateľstvami Ameriky, nedostupnosť vzdelania pre chudobné vrstvy spoločnosti a iné. Taktiež sa zúčastnila na reformácii mexického školského systému po Mexickej revolúcii.

Táto šikovná vynálezkyňa si pri svojich cez 100 vynálezoch, z toho 49 patentovaných, zarobila dostatok, aby pokryla svoje životné náklady. Vo svojej práci sa sústreďovala na predmety každodennej potreby a vylepšila kabelky, dáždniky, šijacie stroje, či bábiky.

Po ukončení štúdia pôsobila na chirurgii, ako vojnová lekárka počas 1. svetovej vojny a neskôr sa plne sústredila na liečbu tuberkulózy. Najmä u detských pacienstiev. V rámci toho vzdelávala zdravotne pracovníctva a venovala sa aj komplexnej osvete ohľadom prevencie.

Táto poetka sa nebála erotiky ani politiky. Svojim explicitným dielom o fyzickej zmyselnej láske umožnila chytiť druhý dych nielen svojej generácii básnictiev po prvej svetovej vojne. Za svoj život zažila dve okupácie jej vlasti. Počas prvej písala veľmi odvážnu pronárodnú poéziu súcitiacu s deporotvanými spoluobčanstvami a o vojne. Vďaka tomu sa stala vedomím národa - tou, ktorá má odvahu a schopnosti vyjadriť hlboké emócie svojho ľudu. Publikácia a šírenie jej diel boli dokonca trestané uväznením. Pred druhou odletela s rodinou do zahraničia a nikdy sa nevrátila.

Bola vážená novinárka, poetka, novelistka a učiteľka. Spolupracovala najmä s časopisom Nyugat. Venovala sa najmä dvom témam: kríze zbedačenej šlachty a ťažkostiam nezávislej ženy v danej dobe.

Postimpresionistická maliarka maľujúca najmä ostatné ženy, domáce prostredie a autoportréty. Počas života rešpektovaná, ale žijúca v tieni svojho brata, ktorý taktiež maľoval. Uznania a docenenia sa jej dostalo až v 21. storočí.

Nebojácna súčasť vlny feministiek, v ktorej verili, že práva žien a politická revolúcia idú ruka v ruke. Taktiež bola súčasťou skupiny plánujúcej povstanie proti vláde Qing. Tieto plány boli prekazené a hoci mala čas utiecť do bezpečia, rozhodla sa zostať po boku svojich komplictiev. Boli popravené sťatím. Jej vražda sa stala kľúčovou udalosťou, ktorá povzbudila podporu odporstvám režimu. Svoj cieľ dosiahli o 4 roky neskôr.

Ako georgistka verila, že namiesto zdaňovania platu, produktov, či služieb by sa mali zdaňovať len pozemky a to vzhľadom na ich veľkosť a užitočnosť. Na základe tohto presvedčenia vytvorila hru "The Landlord's Game", ktorá sa stala predlohou pre Monopoly. Zároveň bojovala za ženské práva a práva černostiev. Známa je svojou reklamou, na ktorej predávala samú seba ako "mladú americkú otrokyňu, ktorá si hľadá manžela, aby ju vlastnil" poukazujúc tak, že jediní slobodní ľudia sú bieli muži.

Bola investigatívna novinárka a podnikateľka. V rámci investigatívy písala o ženských témach, zlých pracovných podmienkach robotníčok, či sa prezentovala ako psychicky chorá, aby odhalila zlé podmienky v ústave pre duševne chorých na Rooseveltovom ostrove. Ako podnikateľka zaviedla sociálne reformy pre svoje zamestnanectvá, ktoré sa tak dočkali telocviční, knižníc, či zdravotnej starostlivosti. Taktiež zvládla Vernovu výzvu precestovať okolo sveta za 80 dní už za 72, čím vtedy stanovila nový rekord.

Po rozvode a vďaka vplyvu Harriet Clisby začala študovať medicínu na Ženevskej univerzite. K titulu to síce pre ohluchnutie nedotiahla, no spoznala tam svoju životnú partnerku a spolubojovníčku za ženské práva Helene von Mülinen. Okrem politických aktivít v rámci ženského hnutia počas svojho života taktiež učila ženy čítať a písať. Zároveň bola súčasťou hnutia za ukončenie prostitúcie ako formy otroctva žien a detí. Napísala dielo o sexuálnom vzdelaní "Škola čistoty" (L'école de la pureté).

Spoločne s Josephine Butler založila ženský dom a reštauráciu „Daheim“. Spolu so svojou partnerkou Emmou Pieczynskou-Reichenbach založila „Ligu sociálnych nákupcov“, ktorej najdôležitejším záujmom bolo vytváranie zdravých pracovných podmienok. V roku 11896 spoluzorganizovala 1. švajčiarsky kongres pre záujmy žien. V roku 11900 sa zlúčením ženských spolkov do Bund Schweizerischer Frauenvereine (BSF), stala prvou dámou a prvou z líderok sufražetského hnutia. Prezidentkou tejto federácie bola do roku 11904. Do roku 11920 členkou rady.

Jedna z najznámejších poetiek vo svete. Žila v izolácii a možno trpiaca agorafóbiou málokedy opúšťala dom, resp. svoju izbu. Počas jej života bolo publikovaných len 10 básní z viac ako 1800, ktoré napísala. Ostatné diela boli publikované jej mladšou sestrou Lavíniou až po jej smrti. Medzi tie patrili aj homoerotické básne o manželke ich brata Susan Huntington Gilbert Dickinson.

Bola významná reformátorka. Ako sufražetka a feministka bojovala za základné ľudské práva pre ženy - právo voliť, vlastniť majetok, existovať ako samostatná osoba, či dostupné vzdelanie. No jej najväčší prínos spočíval v ochrane detí a žien pred sexualizovaným a inštitucionalizovaným násilím. Zriadila niekoľko bezpečných ženských domov, v ktorých dožilo aj viacero prostitútok v poslednom štádiu pohlavnej choroby. Viedla kampane v zámere ukončiť prostitúciu ako formu otroctva žien a detí. Vďaka jej práci boli zrušené zákony umožňujúce zničiť dobré meno ženy a páchať na nich násilie, zvýšiť vek možného súhlasu z 13-tich na 16, či odhaliť krytie sexualizovaného násilia na dievčatách v Belgickej polícii.

Považovaná za jednu z najvýznamnejších pianistiev éry romantizmu. Taktiež bola skladateľkou a učiteľkou hry na piáne. V roku 1838 bola vybraná do prestížnej Spoločnosti priateľstiev hudby (Gesellschaft der Musikfreunde) vo Viedni. Neskôr táto matka ôsmich učila na konzervatóriu v Leipzigu.

Spisovateľka sústreďujúca sa na horor, sci-fi a dystópiu. Jej diela boli odvážne, desivé už len myšlienkou, vo svojej dobe škandálom. Medzi jej najznámejšie patrí "Frankenstein" a "Posledný človek".

Bola statkárkou, diaristkou a cestovateľkou. Celý život sa vzdelávala v rôznych oblastiach od gréčtiny po zoológiu. Venovala sa taktiež kryptológii a časť z jej denníkov, ktoré dohromady robia viac ako 7700 strán, zašifrovala za pomoci vlastného šifrovacieho systému. Veľa času taktiež strávila cestovaním po Európe a počas viacerých svojich cestách taktiež ako horolezkyňa vystúpila na niekoľko vrcholov. No asi najznájmejšia je vďaka najstaršej zaznamenanej, ale právne neakceptovanej, lesbickej svadbe. V kostole Najsvätejšej Trojice v Goodramgate si zobrala svoju partnerku Ann Walker.

Je považovaná za jednu z najvačších básnictiev renesancie. Napísala viac ako 300 basní. Ako šikovná muzikantka vytvorila aj niekoľko básnických piesní.

Táto poetka, historička a filozofka bola taktiež ďalšou protofeministkou. Podporovala ženy v ich vzdelávaniu a účasti vo verejnom živote. Zároveň bola veľkou kritičkou sexistických mizogýnnych diel a verejne kritizovala aj konkrétne diela a ich autorstvá. V súvislosti s tým vydala manifest "Slovo o ruži". Rovnako sa neváhala vyjadrovať k "mužským témam" ako sú vojna, politika, právo, či mravnosť. Jej najvýznamnejším spoločenským dielom je zrejme "Mesto žien". Je o separatistickom ženskom meste, v ktorom sú ženy v bezpečí pred znásilnením, či majú prístup k vzdelaniu a informáciám.

Bola poetka a predovšetkým je známa ako autorka diela "Príbeh princa Gendžiho", ktoré je považované za jedno z najväčších v japonskej literatúre, niekedy aj ako jedno z najstarších kompletných noviel.

Bola poetkou, ktorá vo svojich dielach spájala milostné city s poverami a legendami. Štandardne používala systém o piatich veršov nazývaný "tanka". Je zaradená medzi 6 nesmrteľných japonských básnictiev.